na Blog.cz

Dve hodiny mi akurát stačia na to, aby som zašla do sprchy a pripravila sa. Fénujem si vlasy a spevom sa snažím prehučať zvuk fénu. Ani neviem prečo sa tak na neho teším. Keď som hotová idem sa obliecť a nalíčiť. Paľo ešte neprišiel. Mám ešte čas a tak sa rozhodnem skočiť na Facebook, či mi Miro náhodou neodpísal. Pochybujem o tom, ale s malou iskierkou nádeje sa prihlásim. Nič. Vedela som to. Trochu ma to rozruší. Je mi smutno, ale ako náhle započujem zvonček trochu sa mi nálada napraví. Odhlásim sa, vypnem notebook a smerujem ku dverám. Skôr ako otvorím dvere, zhlboka sa nadýchnem a nahodim úsmev. Otvorím dvere, stojí tam Paľo opretý o zárubňu a zvodne si ma premeriava a nakoniec zapíska.

,,Wow. Vyzeráš skvele."

,,Ďakujem. Tiež ti to sekne" žmurknem. ,,Tak, kam pôjdeme?" opýtam sa zvedavo.

,,Nechaj sa prekvapiť" povie, chytí ma za ruku a vedie ma dolu schodmi.

Zídeme dolu, nasadneme do jeho auta a ideme, neviem kam. Napadajú ma rôzne miesta.

,,Kam to vlastne ideme?" nedá mi to.

,, Nebuď zvedavá" zasmeje sa škodoradostne.

Zastavíme pred nejakým malým lesom.

,,No a ďalej musíme už isť pešo" povie, vystúpi. Príde k mojím dverám, otvorí ich nastaví mi ruku: ,,Nech sa páči, slečna."

Ladne mu podám moju ruku a vystúpim.

Chytí mi ruku a kráčame do toho lesa.

,,Povieš mi už konečne kam máme namierené?" zlostne sa opýtam.

,,Nie, nepoviem! Uvidíš."

Prejdeme cez les a na jeho konci je krásna, veľká ľúka.

Zrazu mi zakryje oči.

,,Čo-o? Čo to robíš?" vystrašene sa ho spýtam.

,,Neboj sa."

Kráčame a zrazu zastaneme, on mi odokryje oči a predomnou na zemi je deka a na nej košík z jedlom.

,,Jéééj. Piknik!" zvolám veselo. ,,To si kedy stihol pripraviť?"

Nepovie mi na to nič len žmurkne a milo sa na mňa usmeje. Sadneme si na deku.

,,Typujem, že ti cestou aj vyhladlo" skonštatuje.

Chytím sa za brucho a prikývnem. Nedočkavo odokryje košík s jedlom a mňa omámi vôňa čerstvých toastov.

,,Mňam! Milujem toasty!" poviem nadšene.

Uškrnie sa na mňa a povie: ,,Som rád, že som sa teda trafil, hihi. Vieš za tú chvíľu som fakt nevedel čo mám pripraviť a toto mi prišlo celkom rýchle a jednoduché. A dúfam, že máš rada aj pomarančový džús."

Prikývnem. Ani som netušila, aké je jednoduché keď som s Paľom nemyslieť na Mira.

Na druhý deň, keď som zase v celkom byte sama nemyslím na nikoho iného ako na Mira. Keby som aspoň vedela kde je. Či je v poriadku, bola by som oveľa pokojnejšia. Naozaj mám o neho veľký strach. Neskutočne mi chýba, ale na druhej strane som na neho nahnevaná, že mi nepovedal o jeho odchode. To ma teraz tak veľmi neštve. Viac ma trápi to, že tu nie je so mnou. Ako mám na neho prestať myslieť?

Aby som sa aspoň na chvíľu odreagovala zapnem si notebook a pozriem si nejaký film. Moje prosby boli vyslišané a aspoň na chvíľu som ho nemala na mysli. Už som nemala chuť na ďalší film a tak sa prihlásila na Facebook. Ako vždy nestíhala som písať a zrazu... Koho tam nezbadám?.. Mira. V tom momente sa mi srdce rozbúšilo a celá som stŕpla. Uvažovala som... Napísať mu? Nenápisať mu? Bude to trápne keby som mu po tom všetkom napísala. Mám predsa svoju hrdosť. Chvíľu premýšľam a poviem si, že keď som mu už toľko krát volala a písala SMS-ky, že mu skúsim napísať aj tu. Opatrne som napísala: "Ahoj"

Nemala som odvahu stlačiť enter. Nakoniec sa niečo vo mne prelomilo a stlačila som ho. Pred očami sa mi zahmlilo. Každá sekunda bola pre mňa ako hodina. Zrazu som uvidela v jeho chate bublinku, že odpisuje. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Uprene som hypnotizovala monitor a čakala. Keď v tom zrazu bublinka zmyzla. Miro sa odhlásil. Čooo? To je nejaký žart! Prečo to spravil? Určite to robí naschvál, teší ho pocit, že sa kvôli nemu trápim! Tisnú sa mi slzy do očí, ale nie som schopná ani plakať.

Možno, že nemal odvahu odpísať. Prečo mi to robí?! Viem, že som spravila chybu, ale prečo ma ignoruje.

Tak strašne chcem vrátiť čas, všetko by som spravila inak.

Zavriem oči a snažím sa na nič nemyslieť. Bohužiaľ sa mi to nedarí. Už mám toho plné zuby! Teraz by som potrebovala niekoho pri sebe. Prečo keď ho tu potrebujem najviac on si bez slova zmyzne! Znova ma zachváti hnev a päsťou udieram do vankúša tak silno ako sa len dá. Keď sa upokojím napadne mi úplne šialená vec. Zavolám Paľovi , aby sme si niekam vyšli. Potrebujem prestať myslieť na Mira a to hneď.

Pošlem mu SMS-ku: AHOJ. MAS DNESKA CAS?

Je to fakt strelené, dištancovala som sa od neho a teraz ho volám von. Buď si pomyslí, že nie som normálna, alebo bude súhlasiť. Už mi z toho všetkého naozaj šibe. sSpravím čokoľvek, aby som na Mira zabudla!

O chvíľu mi príde odpoved: NAZDAR. JASNE MAM. NEZAJDEME NIEKAM?

Super! aspoň niečo mi vychádza.

Ihneď odpíšem: MOZME BUDEM RADA. O DVE HODINKY PRID KU MNE. TESIM SA

,,No tak Laura, hlavu hore. Ak mu naozaj na tebe záleží, ozve sa ti" povie a objíme ma.

Ja sa na ňu smutne usmejem. Šťuchne do mňa a opýta sa: ,,Počuj, nemáš chuť sa dnes zabaviť?"

,,Vypadám na to?" môj tón hlasu znie tak bolestne, že sa sama čudujem.

,,Nevypadáš, ale určite by ti to pomohlo. Vypla by si , zabudla na všetko. Roman má nejakého kamoša Paľa o ktorok často hovorí. Mohli by prísť čo ty na to?" usmeje sa.

,,No ja neviem..."

,,Prosíííím. Vieš ako mi je zle, keď ťa vidím ako sa trápiš? Tak mu zavolám nech prídu. Môže byť?"

,,No dobre..."

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem" začne poskakovať ako šialená a ja sa musím zasmiať.

,,Ty si sa vôbec nezmenila Bebuš stále. Si tak isto bláznivá."

,,Já a bláznivá? No doboľ, len si užívam život" usmeje sa.

,,Ako vidím tak aj s Romanom si sa nejako zblížila" žmurknem na ňu.

,,Nooo, je to na dobrej ceste" zaškerí sa.

,,Držím palce."

Z vďakou v očiach sa na mňa usmiala. Keď to mne nevyšlo s Mirom aspoň nech to im dvom vydrží.

,,Ale vieš je mi to trochu divné začínať si niečo z bývalým frajerom svojej najlepšej kamošky. Nebude ti to vadiť?"

Zarazila ma, keby mi to vadilo nenechám to tak.

,,Prečo by mi to malo vadiť? Naopak ja som len rada, že si si našla nejakého super chalana. Romana už dávno berem len ako dobrého kamaráta" nahodím úsmev.

Vrátime sa ku mne a rýchlo popripravujeme malé občerstvenie. Keď je všetko pripravené s úsmevom na tvári ideme otvoriť dvere. Je tam Romanom s nejakým chalanom a ešte Beátina sestra s tým chalanom, čo ju raz čakal vonku pri aute. To bude asi Paťo. Ten druhý bude určite Paľo, o ktorom to hovorila Bea. Hmm, stál by za hriech pomyslím si a uškrniem sa.

Prídeme do obývačky, kde sa všetci znova zvítame. Paľo si sadne oproti mne a celý čas si ma premeriava a usmieva sa. Zo začiatku mi to je nepríjemné, ale potom mi to ľichotí a letmé úsmevy mu opätujem. Aspoň chvíľu som nemyslela na Mira. Dosť dobre sa bavíme. Je s nimi sranda.

Po polnoci Paťo a Silvia odídu. Ostaneme len my štyria a zase mi to pripomenie tú chvíľu, keď som tu sedela s Mirom, Romanom a Beou. Lenže miesto Mira je tu Paľo. Príde mi to trochu divné aj napriek tomu, že mi je veľmi sympatický.

Znova začnem myslieť na Mira a som smutná. Bea to na mne pozná, žmurkne na mňa a spraví grimasu, aby som sa zasmiala.

Trochu sa usmejem, ale znova zosmutniem.

Beáta sa zrazu postaví nastrčí ruku k Romanovi. On sa postaví a odídu do druhej izby. Ostanem tam s Paťom sama. To je dosť trápna situácia, pomyslím si. Dlho je ticho.

,,Hmmm si milá baba"preruší ticho.

Usmejem sa na neho na znak vďaky. Fakt neviem o čom sa s ním mám baviť.

,,Takže si sama hej?" opýta sa trochu macherským tónom.

Nemo prikývnem. Bože takýchto dotieravých týpkov mám najradšej. Zdal sa byť úplne v pohode, ale ako vidím... Bože Miro, kde si...Zachráááň ma!

Asi 10 minút odolávam jeho trápnym fintám zbaliť ma. Potom sa vráti do izby Bea s Romanom. Obaja sú celí rozbesnení. Vydýchnem si, že už s ním nemusím byť sama a pokračujeme ďalej v zábave

Tisnú sa mi slzy do očí, ale snažím sa byť silná a udržať ich v sebe. Otočím sa, ale Miro tam už nie je. V tom momente neovládnem svoje emócie. Slzy mi začnú stekať dole tvárou. Cez slzy nevidím , vyčítam si, že som taká sprostá a nechcela som ho odísť. Čo ak je Nina fakt jeho sesternica? Ja som taká krava! Nechala som ho odísť!

Zožierajú ma neskutočné výčitky začnem plakať ešte viac. Moje slzy sa nedajú zastaviť. Z plakania ma začne bolieť strašne hlava. Ľahnem si a aj napriek strašnej bolesti hlavy plačem ďalej do vankúša. To plakanie ma maximálne vyčerpá a ani neviem ako zaspím.

Na druhý deň sa preberiem. Hneď ako otvorím oči ma osvietia slnečné lúče, ktoré prenikajú cez okno. Pozriem sa na mobil, je skoro obed. Spala som síce dlho, ale cítim sa otrasne. Stále nemôžem uveriť tomu, že to čo sa včera stalo je pravda. Idem do kúpelne. Zastavím sa pri zrkadle, mám kruhy pod očami. Som celá rozmazaná, to z toho plakania. Vykonám osobnú hygienu a vrátim sa späť do spálne. Pozriem sa na mobil či mi medzitým Miro náhodou nevolal, alebo neposlal aspoň SMS-ku, nič. To sa dalo čakať, veď koniec koncov prečo by sa mi aj mal ozývať. Možno by som mu mohla zazvoniť a ospravedlniť sa, za včerajšok a porozprávať sa s ním. Čo ak mi zavrie pred nosom? O to poníženie nestojím.

Ubehol už týždeň a Mira som odvtedy vôbec nevidela. Nezdvíha mi ani mobil a neodpisuje na SMS-ky. Mám o neho strach. Kde len môže byť? Po stí krát skúsim šťastie a pokúsim sa mu zazvoniť. Po dlhšej chvíľu počujem ako niekto odomyká kľúčom dvere a otvára ich. Už sa teším, že to je Miro. Zarazím sa, keď tam uvidím nejaké cudzieho chalana. Škaredo sa na mňa pozrie a arogantne opýta: ,,Kto si?!"

,,To sa pýtam ja, kto si ty?! Tu predsa býva Miro."

,,Jo, ale Miro odišiel preč a kým sa vráti som tu ja."

Bez slova sa otočím a vrátim sa k sebe domov. V hlave mi totálne hučí. Som úplne mimo, akokeby ma niekto preplesol. Idem do kuchyne. Nalejem si do pohára minerálku a napijem sa aby som sa ukľudnila. Sadnem si a cítim ako mi slzy stekajú po tvári. Až teraz si uvedomujem ako som ho mala rada. Cítom sa tu sama. Ten chalan povedal že tu bude dovtedy kým sa Miro nevráti. Ale to bude kedy?! Môže to byť týždeň, mesiac, rok... Každá sekunda bez neho bola pre mňa utrpením a neviem si predstaviť, žeby som ho nemala tak dlho vidieť. Mohol mi aspoň zavolať. Poslať SMS-ku, že odišiel. Zoberiem mobil s veľmým očakávaním,že predsa len... Ale nič. Vzdychnem si, utriem si slzy, nedokážem sa ovládnuť a napíšem Mirovi: KDE SI? CHYBAS MI. Napíšem a čakám či náhodou neodpíše. Hypnotizujem ten mobil ale absolútne nič. Zase mám chuť rozplakať sa, ale ovládnem sa.

Rozhodnem sa, že napíšem Beáte, dlho som s ňou nebola: AHOJ. BEBUS, POTREBUJEM TVOJU POMOC. PRID, ALE RYCHLO.

Za chvíľku dostanem od nej odpoveď: OK. HNED SOM U TEBA.

Za necelú polhodinu dorazila Bea.

,,Čo sa stalo?!" Opýta sa vystrašne vo dverách miesto toho, aby sa pozdravila.

,,Poď dnu."

Zavrem za ňou dvere. Hodí na mňa zvedavý pohľad.

,,Tu ti to nejdem hovoriť. Poďme sa niekde prejsť."

Máme namierené do parku. Cestou len tak kecáme.Keď sa blížime ku parku opýta sa ma: ,,Tak o čo ide? Niečo s Mirom?"

,,Áno. Spravila som najväčšiu chybu vo svojom živote."

Nechápavo sa na mňa pozrie.

,,Nechala som ho odísť!" poviem s trochu trasľavím hlasom.

,,Ako to myslíš?"

,,Proste to medzi nami začalo trochu iskriť. Ja som sa tomu bránila a nahneval sa asi na mňa. Dokonca som mu nestála ani za to, aby mi povedal, že odchádza!"

,,Nemyslel to s tebou vážne!"povie rázne bez premýšľania.

,,No to si aj ja myslím. Všimla si si ten jeho strieborný náramok?"

Prikývne.

,,Lepšie som sa pozrela a mal tam napísané, že Od Niny Mirovi. A keď som sa ho na to spýtala som povedal, že to je jeho sesternica."

,,Laura, kašli na neho. Preboha máš 20, vieš koľko ich ešte bude?"

Rada by som jej povedala, že pri ňom som cítila to: že je to on! Ten pravý, ale nemám na to dosť síl vysloviť to...

V tom ho zastavia moje slová: ,,Počkaj prosím ťa."

Otočí sa a v jeho očiach svieti malá iskierka nádeje. Zase mi vypadnú slová len sa tak na seba pozeráme. Vzapätí sa vo mne prelomia ľady, premôžem sa a vykríknem: ,,Chcem ťa!"

Pár sekún nemôžem uveriť tomu čo som povedala aj ma to mrzí, ale keď vidím Mirov náznak úsmevu, teší ma to. Pomalými krokmi sa ku mne približuje. Sadne si vedľa mňa a znova sa len tak na seba pozeráme. Nebudete veriť, ale to ticho medzi nami je fakt veľavravné. Srdce mi ide ako o závod, som v napätí a čakám čo bude ďalej. Váham či mám tú divnú, ale peknú chvíľku ticha prerušiť slovami. Uprene sa dívame jeden druhému do očí akoby sme v nich mali niečo napísané a ten druhý to čítal. Už mám jeho pohľadu dosť, neovládla by som sa tak rýchlo odvratím zrak k oknu. Cítim, na sebe jeho pohľad. Stále sa pozerám do okna, akoby som tam niečo hľadala. Zrazu ucítim jeho ruku na mojom ramene ako ma jemne otáča a priťahuje k sebe. Nebránim sa.

,,Myslela si to vážne?"

,,Keby som to tak necítila nepoviem ti to. Ja nie som taká."

Opäť sa jeden druhému pozrieme hlboko do očí. Naše tváre sa spontáne približujú k sebe. Zrýchli sa mi tep a dych tak isto. V momente keď sa naše pery spoja akoby pre mňa neexistoval okolitý svet, len ja a on a naše nežné bozky a dotyky.

Keď to smeruje k niečomu inému ihneď to stopnem.

,,Jasné, sorry" ospravedlní sa Miro.

Len sa na neho pozriem, že to je OK a zase sme ticho.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať?" opýtam sa.

,,Isteže, pýtaj sa."

,,Vieš, všimla som si ten tvoj pekný náramok a nemohla som prehliadnúť ten krásny nápis" poviem ironicky.

On sa pozrie na ten náramok a nechápavo sa na mňa pozrie.

,,No a teraz mi povedz čo si sa chcela spýtať."

,,Kto je to Nina? Nejaká kamoška?"

Usmeje sa a odvetí: ,,Je to moja sesternica."

,,Hmmm, zaujímavé a máš od nej náramok s takým venovaním."

,,Pre rokom odišla na Floridu a dala mi ho na pamiatku" povie celkom spontáne bez premýšľania. Tak rada by som mu verila, ale bojím sa.

,,To ti mám veriť? Pozri ak riešiš niečo s nejakou inou úprimne mi to povedz. Aj keď ma to bude bolieť, dám ti pokoj."

Vytreští na mňa oči a zaklipká nimi.

,,To si ako fakt myslíš?" je naňom vidno, že je zmätený.

Prikývnem a uhnem pohľadom...

Na ruke má krásny strieborný náramok, na ktorom má niečo napísané. Pozriem sa bližšie a je tam: Od Niny Mirovi. Zmocní ma pochybnosť, že má druhú a mňa len namotáva a hrá sa so mnou. Zožiera ma zvedavosť, moju myseľ trápi len jedina otázka: Kto je to Nina?!

V hlave mám hotové tornádo myšlienok. Nie je to trochu choré? Nie je ani môj, ale pomyslenie na to, že to ťahá aj s inou má priam ničí. Mám z toho všetkého zvláštny pocit. Naozaj by mi to spravil? A možno som len naivná a naletela som mu. Ja neviem, ale jedno viem isto ľúbim ho. Proste pri ňom je všetko úplne iné, krajšie, keď som v jeho prítomnosti nič iné si neželám len zastaviť čas! A čomu neodolám najviac sú jeho čokoládové oči, keď sa na mňa nimi pozrie celú si ma podmaní.

Z toho premýšľania a snívania ma preberie bolesť hlavy z opice. Dám si tabletku a potichu aby som ho nezobudila, vklznem k nemu do postieľky.

Otvorím oči. Ešte stále ma neskutočne bolí hlava. Miro pri mne už neleží. Začnem sa obzerať po celej izbe až ho nakoniec uvidím sedieť na okraji postele, usmieva sa na mňa. Nechápem tomu.

,,No dobré ránko princezná.Ako sme sa vyspinkali" povie prívetivým hlasom a žmurkne.

Kyslo sa na neho pozriem a chladno odvetím: ,,Ako asi?!"

,,Bolí hlavička, bolí však?" zasmeje sa a vyplazí jazyk. Tak isto na neho vyplazím jazyk a hodím po ňom vankúš. Trafím ho do hlavy a jeho večne strapaté vlasy sú ešte viac strapatejšie.

,,Pozor na moje háro!" zatvári sa vážne ale vzápätí sa usmeje a ja viem, že to bolo myslené len zo srandy.Rukou si prehrabne vlasy a opätuje mi úder vankúšom. Ja sa naštvem, schytím vanúš a začnem ho ním neľútostne biť. On sa bráni a kričí: ,,Prestaň! Už budem dobrý, sľúbujem" a ako vždy smeje sa ako blázon :) .

Prestanem sadnem si tak, že si zohnem nohy objímem ich a skloním hlavu. Zacítim Mirovu vôňu a cítim ako sa ku mne približuje a rukou mi jemne zdvihne hlavou a nakláňa sa ku mne. Už sa naše pery idú stretnúť, keď v tom pod náporom svojej mysle sa od neho odsuniem. Viem, žeby som mala robiť to čo mi káže srdce, ale v tomto prípade poslúchnem rozum. On sa na mňa nechápavo pozrie v jeho očiach je vidno sklamanie.

,,Prepáč, asi na to idem príliš rýchlo" ospravedlní sa.

,,Nejde o to."

,,Tak o čo potom?"

Na túto otázku mu neodpovedám.

,,Pozri, nechcem na teba tlačiť. Ak ma máš fakt rada a chceš aby sme to aspoň skúsili nedištancuj sa. Ja viem, že to všetko chce čas, ale aj tak."

Otvorím ústa a už chcem povedať nejaký argument na svoju obhajobu. V tom sa stopnem a spomeniem si na tú Ninu. Čo ak budem ďalšou v jeho zbierke trofejí?

,,No mohol som si to myslieť. Zase mi k tomu nič nepovieš ?" povie skleslo a sklopí zrak ,, Má to vôbec význam?" pokračuje.

Zase som ticho, neviem čo mám povedať. Chcela by som mu toho povedať tak veľa, ale neviem nájsť tie vhodné slová. Postaví sa, stále má sklopený zrak a pomaly smeruje k dverám...

Ani jeden nič nepovie a tak sa rozhodnem nechať to tak. Tí dvaja zo seba stále nespúšťajú oči. Dosť dobre sa nám kecá keď v tom ma Miro chytí za ruku, pritiahne si ma k sebe a pošepne mi do ucha: ,,môžem sa s tebou porozprávať?"

Prikývnem a zvedavosťou priam horím. Netuším o čom sa so mnou chceš rozprávať, ale dobre idem.

Odídeme do druhej izby a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Najprv sa mi len pozerá do očí ,po chvíli spustí:

,,Prečo sa hráš na takú nedostupnú?"

,,Čoooo? Ako to myslíš?"

,,No, tak vidímm, že aj ty máš záujem."

,,To som nikdy nepovedala ,tak ako to môžeš vedieť?"

,,Cítim to."

,,Tak sa mýliš!" zvýšim hlas a uhnem pohľadom.

Uprene pozerám do steny, pretože sa mu nechcem pozrieť do očí. Hneď by zistil ,že klamem.

,,OK,tak ako chceš! Nejdem ťa do ničoho nútiť " smeruje ku dverám ruku naťahuje ku kľučne, ale ja mu ju stopnem.

,,Počkaj! No dobre,chcem ťa, ale potrebujem na to všetko čas. Potrebujem ťa lepšie spoznať."

,,Ja som to vedel" usmeje sa Miro, ,,veď ja som to ani inak nemyslel, len že sa viac spoznáme a uvidíme či to má význam alebo ostaneme kamoši ale..."

,,Ale?"

,,Ale nič. Poďme za nimi."

Prídeme a tí dvaja sa majú nejako veľmi ku sebe. Ich nevinné, nečné a hanblivé pohľady hovoria za všetko. Vyzerajú ako z nejakého amerického, romantického filmu. Je to taká radosť sa na nich pozerať.

,,Hm, takže vy dvaja niečo spolu riešite?" vybehne mi nechtiac z úst. Začervenám sa, za blbú otázku a odvrátim pohľad.

Debata sa rozprúdi. Vypekáme hudbu, tancujeme. Priznám sa ,že sme si aj niečo uliali. Ráno sa zase zobudím a je mi neskutočne zle, utekám na záchod. V kúpelni si potom opláchnem tvár a umyjem si zuby.

Keď výjdem z kúpelne uvedomím si žeby som s tým mala prestať. Už druhý víkend som bola opitá.

Vrátim sa do spálne, že si ešte ľahnem. Keď prídem na posteli leží zase Miro. Ale znova to vypadá tak, že sa nič nestalo. Kameň mi padol zo srdca. Priblížím sa k posteli a zrazu si všimnem niečo na Mirovej ruke, ktorá vytŕča spod paplóna.

S Mirom tam je Beatina sestra Silvia. Ostanem stáť s otvorenými ústami a neviem čo mám povedať?"

,,Vy spolu chodíte?" výjde zo mňa.

,,Nie, len sme dobrí priatelia" povie Silvia.

,,Počkaj, vy dve sa poznáte?" nechápavo sa opýta Miro.

,,Hej, je to sestra mojej najlepšej kamošky."

,,Ja už ničomu nechápem" pokrúti hlavou Miro.

Pozvem ich ďalej. Zavediem ich do obývačky. Roman sa postaví zvítajú sa. Sadnem si vedľa Romana, on ma chytí okolo pása. Je to zlváštny pocit, že sa ma zase dotýka. Vynárajú sa mi všetky spomienky, ale nemôžem to dať na sebe vidieť.

S Romanom sa k sebe otočíme tvárami a on sa ma pohľadom spýta či ma môže pobozkať. Slabo prikývnem a naše pery sa spoja. Znova mám ten divný pocit.
Pozriem sa na Mira a on zúri, isto žiarli. Aby nebol horší tiež pobozká Silvou. Nechápem čo si tým chcel dokázať. Asi čakal že ma to vytočí. Pravdu povediac aj ma to štve, ale som dobrá herečka a zamaskujem to. Nejdem ho už provokovať. Debata sa celkom zajímavo rozbehne.

,,Si robíš prdel, nie?!" opýta sa začudovane Roman, keď s Mirom zistia že sa asi poznajú.

,,No nie! Voláš sa Bikuš, nie?!"

,,No, keď tak, tak Birkuš" zasmeje sa.

,,To je jedno. Ti j*be? Roman to si ty?" nechce uveriť MIro a nespkrýva nadšenie.

Zo Silviou vôbec nevieme o čo ide a tak sa na nich nechápavo pozeráme.

,,Nuž zistili sme, že sme kedysi dávno mali spolu kapelu. Mali sme asi nejakých 13."vysvetlí nám Roman.

,,Aká náhoda" usmejem sa.

V tom však niekto zazvoní. Je už dosť neskoro, netuším kto to je. Otvorím dvere a som prekvapená. Je tam Bea.

,,Jéééj, ahoj Bea" poviem s radosťou v hlase a objímem ju.

,,Čawko Laura. Prepáč, že ťa otravujem takto neskoro, ale musím sa niekomu vyrozprávať" povie smutne Bea a je na nej vidno, že jej je doplaču.

,,Preboha čo sa stalo?" opýtam sa preľakane a pozvem ju dnu.

Prídeme do obývačky za ostatnými. Silvii akurát zazvoní telefón. Dovolá a povie: ,,tak ja už musím isť! Majte sa, ďakujem za pozvanie."

,,Idem ťa odprevadiť" ponúkne sa jej Miro.

,,Nie, nemusíš. Ahojte!"zakričí a uháňa dole schodami.

Pozriem sa cez okno. Silvia ide k nejakému autu pri ktorom stojí nejaký vysoký chlapík. Pribehne k nemu pobozkajú sa a nasadnú do auta. V tom momente mi je jasné,že to medzi ňou a Mirom nie je vážne. Mirovi to trošku nevyšlo.

Romana a Mira necháme v obývačke popíjať, kecať a spomínať. Za tie roky si toho majú veľa čo povedať. Ideme do vedľajšej izby, sadneme si a opýtam sa jej: ,,no tak čo sa stalo? Hovor."

,,Rozišli sme sa s Marekom" povie skloní hlavu a z tváre jej skĺzne na zem slza.

,,Prečo? Čo ti ten sviniar spravil?!" začnem zúriť.

,,Jednoducho sa to s ním už nedalo zniesť! Bol neskutočne žiarlivý a nebral ma ako svoju babu, ale ako svoj majetok, ktorý vlastní" povie plačlivo.

Objímem ju a poviem: ,, to je dobré len si poplač, bude ti lepšie."

,,Ale pritom ho mám stále neskutočne rada. Ja ani neviem prečo som sa tak nezhlavo zaľúbila do úplneho debila."

,,To vieš, my máme vždy šťastie na takých idiotov. Ale spravila si dobre, že si sa s ním rozišla. Nestojí ti za to aby si sa kvôli nemu trápila. Tak, už nechcem vidieť tuto smutnú tvár, pekne sa usmej a život ide ďalej."

,,Tebe sa to povie ľahko" povie trochu nahnevane.

,,Ja viem, prepáč."

Ešte dlhú dobu kecáme. Vidím, že začína byť veselšia a mňa to len teší.

,,Tak ideme za chalanmi ,čo ty na to?"

Prikývne a naše kroky smerujú do obývačky. Chalani sú už v celkom dobrej náladičke. Ako Roman zbadá Beu vyčarí sa mu úsmev na tvári. Ostanem zarazená, neviem čo to má znamenať. Otočím sa prekvapivo na Beu, ktorá je celá červená a usmieva sa tiež.

,,No pekne mne sa nepodarilo rozveseliť ju za hodinu a ty Roman si nepovedal ani slovko a už sa usmieva. Na tom niečo bude" podpychnem ich...

No do riti,čo mu teraz poviem. Musím hlavne zachovať kľud lebo hneď príde na to, že mu klamem.

,,Ale čo. Ja nie som povinná nikomu nikoho predstavovať! Máš smolu pán sused" snažím sa povedať čo najchladnejšie.

,,Škoda, len som chcel vedieť,kto je ten šťastný. Ale nechaj tak ja už idem tak pa."

Miro je už hodný kus odo mňa. Nechcem z toho výjsť ako najväčšia krava a tak sa ním rozbehnem a poviem:

,,V piatok o ôsmej u mňa jasné? A priveď si aj ty svoju babu!"

,,Ako vieš, že nejakú mám?"

,,Myslím si, určite niekoho máš."

,,No to je jedno. OK platí!" povie a podá mi ruku. Ja sa na neho pozriem a tiež mu podám ruku.

Ako keby nič pokračujem v ceste.

Môj bývalý sa volá Roman, bol to skvelý chalan neľutujem ani sekundu strávenú s ním. Rozišli sme sa pretože nám to už ako partnerom neklapalo, ale ako kamarátom áno a tak je pochopiteľné, že sme sa rozišli v dobrom. Dosť ma to bolelo, ale zmierila som sa s tým, mám ho strašne rada.

Keď som už z týmto klamstvom začala musím v ňom aj pokračovať! Napadlo ma žeby som išla za Romanom a poprosila ho o to.

Nervózne zazvoním a čakám. O pár sekúnd otvorí Roman s veľikánskym úprimním úsmevom.

,,Jéééj, ahoj Laura, rád ťa vidím."

,,Ahoj Romann, tiež ťa rada vidím. Mám na teba jednu prosbu" poviem trochu skleslo.

,,Tak poď ďalej."

Zavedie ma to obývačky sadnem si a opýta sa ma: ,, dáš si niečo na pitie?"

,,Oooo nie ďakujem alkoholu mám už dosť a navyše som tu autom."

,,Jasné, prepáč" zasmeje sa ,, ale minerálku si dáš nie?"

,,Dám."

O chvíľu sa vráti položí predo mňa minerálku a usmeje sa. Sadne si oproti mne, pozerá sa mi do očí a po chvíli sa opýta: ,,Tak o čo ide?"

Skôr ako začnem hovoriť napijem sa a začnem: ,,Potrebujem aby si mi tento piatok zahral chalana."

Nechápavo sa na mňa pozrie: ,, Čoooo? Pred kým?"

,,Pred jedným chalanom. Prosíííím Roman o nič nejde len na pár hodín budeme hrať ,že spolu chodíme."

Vidím že je v rozpakoch no aj tak povie: ,,No dobre!"

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Záchránil si ma" začnem sa radostne tešiť.

Som strašne rada že mi to vyšlo. Som zvedavá ako sa MIro bude tváriť. S Romanom sa zakecáme a zaspomíname na staré časy. Obom sa nám tlačia slzy do očí. Nebývame spolu tak často keďže každý má už svoj život. Vraciam sa domov až neskoro večer, nesmierne ma teší, že som si s ním mohla pokecať

,,Kde ten Roman toľko trčí?!" začnem nahlas premýšľať v piatok večer keď na hodinách zbadám čas 19:55.

Zrazu niekto zazvoní, buď je to Miro alebo Roman. Modlím sa aby to bol Roman. Z obavami otváram dvere ,ale našťastie je to Roman.

,,No už bolo aj na čase" zasmejem sa.

Minúta ide za minútou a presne o ôsmej zazvoní zvonček. Keď otváram som strašne nervózna. Otvorím dvere a neverím vlastným očiam!...

Miro sa zrazu vzpamätá, odtiahne sa a povie: ,,Prepáč."

,,Nie to je v pohode" poviem a zase sa na neho vrhnem. Neviem ani čo to do mňa vošlo. Ten alkohol fakt robí divy :D Keď sa to blíži k niečomu viac aj cez to, že som alkoholom omámená to stopnem.

Ráno sa zobudím bolí má strašne hlava a mám sucho v ústach. Pozriem sa vedľa seba a tam leží Miro. Preľaknem sa či predsa náhodu sa nedialo niečo viac, ale moj strach pomynie keď sme obaja oblečení. Onedlho sa preberie Miro s obrovitánskym úsmevom na tvári.

,,Čo sa usmievaš?"

,,Aj tebe želám dobré ránko" zamrmoce ironicky Miro.

,,Dobré ako dobré...No pán sused mal by si isť domov."

,,To nemôžem ostať aspoň na raňajky?" zasmeje sa a neodpustí si psí pohľad. Ako keby vedel, že to je to čomu neodolám.

Ja si však zachovám poker face, akokeby nič a odídem z izby do kuchyne. Idem si spraviť kávu hádam ma spruží a aby Miro nepovedal spravím aj jemu.

Zachvíľu docupitá do kuchyne aj pán sused.

,,Prečo sa tváriš tak vážne? Veď sa nič nestalo, môžeš byť pokojná. Nie som taká sviňa žeby som to využil."

,,Pýtala som sa ťa niečo?" vyskočím na neho.

,,Veď sa ukľnudni! Nevysvetľuj si to hneď zle."

,,Už radšej naozaj choď."

,,Ako povieš. Aj by som zabudol veď ty máš predsa priateľa."

Odprevadím ho. Keď odchádza je dosť sklamaný.

Ubieha deň za dňom a s Mirom som odvtedy nevidela. Nechcem si to priznať, ale chýba mi. Cítim sa tu byť sama.

Ale čo sa to sťažujem môžem si za to ja!

V jeden deň som akurát vychádzala z paneláka keď som stretla Mira.

,,Ahoj Laura" slušne sa mi pozdravil, ja som jeho pozdrav ignorovala.

Priskočil ku mne a spýtal sa: ,,ty sa na mňa ešte stále hneváš?"

Po chvíli rozmýšľania odvetím: ,,Už, nie. Zabudnime na to, okej?" aby veril ,že to myslím vážne nasilu sa usmejem.

,,To som rád. A kamže kam?" opýta sa.

,,Čo si zvedavý?"

,, Ja sa len tak pýtam."

,,Idem za frajerom. Spokojný?"

,,Tak to mi ho musíš niekedy predstaviť."